Denník PRAVDA
8.9.2007 - Esej
- strana 2
O slovách
Za tú našu spisovnú
Je priam
zarážajúce, aký nedbanlivý až ľahostajný vzťah má väčšina z nás Slovákov k
materinskému jazyku. Jeho hovorový, ale aj písaný slovník je popretkávaný
subštandardnými, zastaranými, nárečovými, čiže nespisovnými výrazmi, ako aj anglicizmami - správnejšie amerikanizmami, a najmä bohemizmami ako živánska
slaninkou. Pritom treba povedať, že táto kritika sa týka iba tých pozícií,
pre ktoré je spisovný, čiže úradný jazyk chlebíkom: moderátorov, hlásateľov,
reportérov, politikov (všetkých kategórií), ale aj hovorcov, redaktorov,
prekladateľov, dablérov, hercov, reklamných firiem. Poväčšine samá
inteligencia s najvyššími školami. V podstate sú to záškoláci, ktorí vtedy,
keď to pán učiteľ o reči a jej čistote prednášal, hrali za školou futbal.
Sledoval a nahrával som na diktafón ich prehrešky šesť týždňov.
Pred mnohými rokmi napísal Janko Smrek aj takýto veršík: Pane, kde ste bol?
Tak sa pýta iba vôl.
Pomýlené slová najčastejšie tvoria bohemizmy. Na rozdiel od nás českí bratia
a sestry majú k svojej materčine podstatne lepší vzťah. Slovakizmov tam
takmer niet.
Pripomeňme si niektoré najfrekventovanejšie preberačky čiže prehrešky.
Neňi ich málo (nie je). To chce kľud (pokoj). Ukľudnite sa (upokojte sa).
Deti zdarma (zadarmo). Perieme prádlo (bielizeň). A tak sa spikli
(sprisahali). Ráno sú vždy zácpy (zápchy). V závode ho predčil (v pretekoch
ho predstihol). Udelili mu výtku (výčitku). Bol to dlhý odstavec (odsek).
Darmo ma uisťoval (ubezpečoval). Je to dielčí výsledok (čiastkový). Očividne
pokuľhával (pokrivkával). Ostali iba zbytky (zvyšky).
Vymenovali ho za zmocnenca (splnomocnenca). Sú tak presvedčiví (takí).
Počiatočný náskok neudržal (začiatočný).
Nápoveda vám pomohol (šepkár; to v jednej televíznej súťažnej relácii
donekonečna napovídali). Bola to dlhá rada (rad; rada môže byť občas
dievčina alebo Národná rada). Čaká nás zdarný rok (úspešný). Známa
topoľčianska obora (zvernica).
Ovšem sa mýli (pravdaže, lenže). Kuracie pečienky (pečene; tie nám tvrdnú,
nie pečienky). Začala sa výuka (výučba). Hrajeme v útlme (hráme). Tančíme
radi (tancujeme). Perfektné prevedenie (vyhotovenie, vykonanie). Nemluvňa
kojila do dvoch rokov (dojča / bábä dojčila). Polčas je jedna-jedna (jeden-jeden;
v slovenčine je základná číslovka jeden, jedna je v češtine; od čias Marky
Zavarskej toto maskulínum neuznáva takmer ani jeden športový redaktor - a
nielen on). Je to krásny snímok (snímka; tá je zasa v slovenčine feminínum).
O čo sa tu jedná (O čo tu ide?).
Treba jednať, nie čakať (konať). Jednali o plyne (rokovali). Jak sa máš(Ako
sa máš?; jak je napríklad v Tibete dobytok alebo v Rusku značka lietadla).
Tentokrát vyhráme (tentoraz). Ten rohlík nie je čerstvý (rožok). A tak
ďalej, a tak ďalej.
Anglicizmov je tiež dosť.
V niektorých novodobých oblastiach často vytláčajú domáce slová, napríklad
úplne zmizol smer - s malým s, vývoj, máme už iba trend.
Nemáme pukance, ale popkorny, otvorené nahrádza open, closed (nie WC) jeho
opak, predaj sale, obchod market, naživo live, krčmu pub.
A tak ďalej, a tak ďalej.
Povedala, že býva na internáte (v internáte; na ňom môžu bývať iba ak
holuby). Ale u nás aj rokujú na parlamente (v parlamente). Prišli o strechu
nad hlavou? Áno. Po víchrici, po inej živelnej pohrome prídu ľudia o
obydlia.
A máme aj unikáty. Veď kde v šírom svete poznajú demokratickú lavicu? Možné
je to iba na Slovensku, celkom lachko - kde sa vzalo to ch...? A iba u nás
lavica aj rokuje. A biľag je bilak. Ľ sa z našej abecedy úplne vytratilo.
Pred mnohými rokmi napísal Janko Smrek aj takýto veršík: Pane, kde ste bol?
Tak sa pýta iba vôl.
Volov teda máme stále neúrekom (dosť).
Málokto rozlišuje medzi spojkou keď a opytovacím zámenom kedy: Kedy prídeš?
Kedy budem mať čas (keď). Premnožili sa čudesné výrazy: tuná (tu), dneska
(dnes), akonáhle (len čo), vždycky (vždy), kdežto (avšak, ale), vonká
(vonku), kebych (keby som), terazky (teraz), dovi (dovidenia), ale aj diky
(vďaka). Ale to by sme už boli opäť pri bohemizmoch. Všeobecne sa hovorí aj
píše: bežia rozhovory, beží kampaň, beží druhá tretina. Ale to všetko môže iba
prebiehať.
Podaktorým sa film strašne páčil, iní zasa mali strašnú radosť. Ale strašne
sa môže páčiť ešte tak strašidlo v maku a strašná nemôže byť radosť, ale
tragédia. Film sa môže páčiť veľmi a radosť môže byť veľká.
Podaktorí zásadne začínajú vetu: Mám za to (myslím, predpokladám, som
presvedčený). A Milan Rastislav Štefánik bol vždy „Šťefánik", nikdy nie
„Štefánik". Veď aj Štefan bol a je „Šťefan".
Pre dnešnú lekciu by to hádam stačilo. Milí naši záškoláci, kodifikátori
nespisovnej slovenčiny, otestujte sa. A polepšite.
Vladimír Babnič Popredný novinár a publicista začínal v Živote Rudolfa
Fabryho. Spolupracoval s rozhlasom aj televíziou, písal rozhlasové hry aj
prózy.